Naša reprezentácia nám v posledných rokoch robí radosť. Kvalifikovali sme sa na európsky šampionát dá sa povedať suverénne a turnaj si môžeme užívať plnými dúškami. Už v minulom mojom článku som naznačil, že prípadný tlak či stres na našich hráčov nebude nutný. Prečo? Nachádzame sa momentálne medzi eiltnou spoločnosťou top tímov na starom kontinente. Disponujeme vyváženým hráčskym kádrom a každý hráč do bodky plní trénerové pokyny. Na každý post máme minimálne dvoch hráčov, aj keď Hamšík je už dnes extra trieda. Je ťažké nahradiť hráča jeho kvalít, no treba počítať s každou možnou variantou. Dokazujeme, že sme silný ako celok, a čo je dôležité, sme od zápasu k zápasu mentálne silnejší. Tréner Kozák sa navyše ukazuje ako vynikajúci stratég a na každého súpera vie ušiť správnu taktiku.
Náš silný futbalový príbeh má svoje korene už v kvalifikácií na MS 2010. Neboli sme v skupine favoritom, no napriek tomu sme ju vyhrali. Najdôležitejším aspektom bolo, že samotní hráči pochopili princíp reprezentácie. Tá nie je o tom, že odohrám jeden zápas a tým pádom si ma možno niekto všimne. Je o tom, že každý, kto oblečie dres svojej krajiny bojuje jeden za druhého, bojuje za meno našej krajiny. Preto je futbal tak krásny šport. Tie momenty, aké sme všetci prežívali po víťaznom zápase v Poľsku sú nezabudnuteľné. Eufória z postupu, emócie a slzy šťastia. No vytriezvenie a unáhlená kritika prišla hneď po prvom zápase s Novým Zélandom. Hráči, ktorí boli hrdinami, boli zrazu tými najhoršími futbalistami v dejinách. Prečo je tomu tak? Koľko tímov ostalo doma a vuvuzely mohli počuť len z televízie? A boli to mančafty zvučnejšieho mena. My neprichádzame na šampionáty so železnou pravidelnoťou a tiež nemáme v pláne vyhrať titul. Tak predsa si ten futbal užívajme, radujme sa z toho, že sa hrá naša hymna a verme tým, ktorí sú na ihrisku, prípadne tým, ktorí samotný tím poskladali. Je to šport a nie vždy musíme vyhrať. Reprezentanti, ktorí vybiehajú na trávnik musia čeliť vlastnému tlaku. Určite nieje jednoduché nastúpiť na zápas, kde celý národ od vás očakáva nič iné ako viťazstvo. Bavíme sa o veľkých turnajoch, kde to napätie musí byť enormné. Nie všetci naši hráči zažívajú atmosféru na Sao Paolo, respektíve Anfield Road každý deň. Skúste sa len na chvíľu vžiť do ich kože a zistíte, že to až také jednoduché nie je.
Samozrejme, že futbalisti musia byť pod tlakom, to áno, ale od toho je tam tréner a celý realizačný tím. Len si predstavte ísť do zápasu s myšlienkou, bože len nech neurobím chybu. Veď ma tie média dotrhajú v zuboch. Ako sa ukážem na ulici pred luďmi? Mali by sme byť a sme hrdí, že sme momentálne tam kde sme. Nedostali sme sa na šampionát do Afriky resp.do Francúzska náhodou. Každý jeden hráč, ktorý je povolaný do reprezentácie má svoju kvalitu. Aj oni sú však len ľudia a aj oni robia chyby. Spomeňme si na Roba Vitteka, ktorého každý zatracoval po prvom polčase už v spomínanom zápase s Novým Zélandom. Sám hráč sa s tlakom vyrovnal a stal sa jedným z kanonierov turnaja. Po zápase s Paraguajom sa už odvolával celý realizačný tím a to sme si zrejme neuvedomili, že hráme proti top tímu z Latinskej Ameriky. Zaplať pánboh za vydarený zápas s Talianmi. To by našu reprezentáciu zrejme pochovali zaživa. Asi kvôli tomu, že sme sa prvýkrát od rozdelenia Československa kvalifikovali na MS a urobili slovenskému futbalu výbornú reklamu.
Našich futbalistov by sme mali chváliť a nie ich zatracovať po jednom neúspechu. Bojujú aj za nás všetkých, ktorí ich počínanie sledujeme len pri televízore. Nie sme na úrovni Španielska, Nemecka, no s podporou nás všetkých vieme aj takýchto gigantov porážať. Dnes už môžeme povedať s istotou, že máme výborných futbalistov. A taktiež aj mladých nádejných hráčov, ktorí sú sľubným základom do budúcnosti. Slovenský futbal napreduje a verím, že úspechy v podobe postupov na záverečné šampionáty budú len pribúdať. Naša reprezentácia sa opiera aj o nás obyčajných ľudí. Dajme jej teda pocítiť, že za nimi stojíme aj v dobrom, ale aj v zlom.